Martina, 63 rokov je matka, ktorá prišla o dospelého syna za dramatických okolností. Pani Martina prichádza vo veľkej depresii, s čiapkou na hlave, ktorú si nedáva dole ani počas sedenia kvôli mastným vlasom, ktoré nemá silu si umyť a tiež sa o seba postarať.
Jej dni sú plné smútku, bezradnosti, bolesti, zúfalstva. Každý deň odrátava, ktorý je deň a týždeň od smrti syna. Pozornosť upriamuje na dni a čas, kedy sa to stalo, vtedy nespí, je v strehu, predstavuje si to... Počas našich pravidelných stretnutí sa dostávame k pocitom výčitiek a viny, ktoré má voči synovi. Tieto pocity jej nedovolia opustiť zaužívané rituály smerujúce k synovi, aby to nevyvolávalo dojem, že na neho nemyslí... No je to pre ňu zároveň vyčerpávajúce a únavné, nikam nevedúce. Ostáva zaseknutá v smútku a nedá sa jej žiť.
Taktiež otvárame tému „sebahodnoty“, keďže sa cíti prázdna, nenaplnená. Smrť syna v nej zosilnel pocit osamelosti. Hodnú čas svojho života venovala synovi, stále s ním niečo riešila, zachraňovala, dávala mu nové šance. Pomáham jej presmerovať pozornosť na seba, hľadáme nové zdroje naplnenia.
Veľa času sme venovali spracovaniu uvedených prítomných pocitov. Postupne, keď počuje, že spravila dosť, najviac ako mohla, že to nie je jej zodpovednosť, cíti úľavu.
Pomaly začína upratovať svoj byt, prichádza s tým, že umyla po dvoch rokoch okná, kúpila si pekný obraz, orientuje sa na domácnosť, zariaďuje. Plánuje aj vycestovať na výlet vlakom, čo od smrti syna nepodnikla.
Po pol roku sterapie sa jej podarí vycestovať do kúpeľov, s pozitívnou skúsenosťou, že to zvládla, dovolila si, dopriala si ... vracia sa spokojná. Začína vnímať seba s prijatím a úctou, otvára menej fungujúce vzťahy s dcérou, partnerom, čomu dovtedy nevenovala žiadnu pozornosť, zahltená vo svojom smútku.
V letnom období sa starala o vnuka, podnikla dovolenku. Viac si užívala a podarilo sa jej odpútať od myšlienok smerujúcich k synovi bez toho, že by mala z toho výčitky.
Vyjadruje obavy z prichádzajúceho obdobia „Dušičiek“, s tendenciou odmietať všetko, zostať v izolácií. Ochotne prijíma ponuku kontaktovať terapeuta aj telefonicky v prípade zhoršenia stavu.
Martina je jedna zo 73 klientov, ktorí tento rok prešli našou “Poradňou”. Nikto z nás nevie, kedy bude v podobnej situácii. Centrum pre rodinu je tu pre všetkých, ktorí potrebujú pomocnú ruku v ťažkom období života.
Ďakujeme, že ste s nami a pomáhate nám pomáhať.
Po roku sme sa opäť stretli v CPRku na každoročnom letnom tábore na konci augusta. Posilnená zostava animátorov celý týžďeň naplnila hrami, prechádzkami v parku, na Brezine alebo v Zátoke pokoja a iným zaujímavým programom. Deti si zahrali známe hry ako Mestečko Palermo alebo Živé pexeso, ale skúsili aj lukostreľbu či stavanie prístreškov.
Pripraviť budúcich kresťanských manželov na nie vždy slnkom zaliatu spoločnú cestu životom, je veľmi zodpovedná úloha. Je preto veľkým zadosťučinením, že sa na takejto príprave podieľajú aj manželské páry, ktoré snúbencom pootvoria dvere do ich vlastných osobných vzťahov a stavajú pri tom najmä na úprimnosť a otvorenosť.
V júli 2024 sa od 18. do 21. júla uskutočnilo stretnutie otcov a ich synov s názvom "Otec a Junior". Šestnásť dvojíc, zložených z otca a syna, si rozložilo stany v malebnej Seliackej Dubovej. Tábor bol situovaný priamo pri rieke Orava a futbalovom ihrisku, kde mali účastníci k dispozícii spoločnú kuchyňu, sprchy a WC. Panenské prostredie oravskej prírody, doplnené o kulisu zurčiacej vody a splavy, poskytlo množstvo vzácnych okamihov na prehĺbenie vzťahu medzi otcami a synmi.
Dňa 4. júla 2024 sme s veľkou radosťou a hrdosťou ukončili dlho očakávanú rekonštrukciu oporných múrov v Centre pre rodinu Trenčín. Tento projekt, ktorý začal 11. marca 2024, je ďalším významným krokom v revitalizácii našich priestorov a zabezpečení ich dlhodobej funkčnosti a stability.
Trenčín sa opäť stal dejiskom významného charitatívneho podujatia „Hviezdy deťom“, ktoré prebehlo už po šestnásty krát a opäť na Štadióne Sihoť, kde celá myšlienka pred rokmi začala.
