Otec a dobrodruh – keď spoločné zážitky spájajú viac ako slová

Partia otcov s deťmi sa začiatkom júla vydala na dobrodružstvo z Trenčína na Oravu. Tri noci pod stanmi, splav rieky, spoločné chvíle a množstvo nových zážitkov. Deň po dni sa odvíjal príbeh nielen splavu, ale aj priateľstiev, otcovstva a času, ktorý sme si vedome darovali so svojimi deťmi.

Vo štvrtok 2. júla sme nasadli do autobusu a zamierili na severo-východ. Naším domovom sa na najbližšie dni stal Best Camp Orava v Sedliackej Dubovej. Stany sme si rozložili bok po boku na futbalovom ihrisku, trochu bokom od ostatných kemperov. Hneď od prvých chvíľ bolo cítiť, že nás čaká niečo výnimočné. Niektorí otcovia sa poznali z predchádzajúcich ročníkov, iní prišli prvýkrát. Niekto mal so sebou jedno dieťa, niekto dve. Chlapci boli „dobrodruhovia“, dievčatá „amazonky“. Napriek tomu, že sme boli rôznorodá partia, veľmi rýchlo sa medzi nami vytvorila príjemná a priateľská atmosféra.

Deti sa rozbehli po kempe a o chvíľu už bolo jedno, kto sa s kým poznal predtým. Aj my otcovia sme sa dali do reči – medzi sebou, s kňazom, aj s dalšími kempermi. Večer sme slávili svätú omšu s donom Jozefom a pokračovali dlhými rozhovormi pri pive. Príjemným prekvapením bol samotný kemp – sociálne zariadenia boli síce trochu výzvou a neboli úplne dokonalé, no súkromná kuchynka s chladničkou a vybavením spolu s príjemným bufetom vytvorili zázemie, v ktorom nám nič podstatné nechýbalo.

Piatkové ráno nás privítalo dažďom a sychravým počasím. Namiesto sklamania však zaznelo povzbudenie od vedúceho Rasťa. Vysvetlil nám, ako sa správne obliecť na vodu, a pripomenul, že takéto počasie je na splav vlastne ideálne. Nebolo horúco a pádlovalo sa veľmi príjemne.

V Tvrdošíne sme prevzali rafty, vesty aj pádla, vypočuli si základné inštrukcie a pustili sa na rieku. Pred nami bol prvý úsek splavu do Sedliackej Dubovej. Približne tri a pol hodiny sme pádlovali nádhernou oravskou prírodou. Rieka nebola divoká, ale ani nudná. Striedali sa pokojné úseky s menšími perejami, kde bolo treba zabrať. Niektoré deti poctivo pádlovali od začiatku do konca, iné viac debatovali alebo pozorovali okolitú krajinu. A presne tak to malo byť. Neboli sme na pretekoch. Boli sme spolu.

Keď sme dorazili do cieľa prvého dňa, únava prišla presne vo chvíli, keď mala. Tak akurát. Po návrate do kempu nás čakala poobedná siesta, aktivity, neskôr svätá omša a potom výborne zorganizovaná spoločná objednávka pizze. Pizza prišla v dvoch várkach, takže nikto nemusel dlho čakať a všetci sme sa rýchlo najedli. Nakoniec nám ostalo aj na raňajky. Aj v takýchto drobnostiach bolo vidieť, ako dobre bola celá akcia pripravená.

Večer patril ďalšej krásnej chvíli celého pobytu. Vyšli sme na zrúcaninu kostola nad Sedliackou Dubovou. Na vrchol sme dorazili práve pri západe slnka. Staré kamenné múry bez strechy, spev detí, spoločná modlitba a postupne prichádzajúca tma vytvorili okamih, ktorý sa nedá opísať fotografiou. Museli by ste tam byť. Do kempu sme sa vracali už za tmy, unavení, ale s pokojom v srdci.

Večer nám Rasťo dal jednoduchú výzvu. Skúste si dnes ľahnúť k deťom a zaspávať spolu s nimi. Zahrať si hru, porozprávať sa, prečítať rozprávku alebo len byť spolu. Dal som na jeho radu a dnes môžem povedať, že to bol jeden z najsilnejších momentov celej akcie. Ten pokoj, rozhovory a spoločné zaspávanie.

Sobota patrila druhej etape splavu. Tentoraz sme vyrážali priamo z kempu. Rafty boli pripravené, prezlečenie putovalo do autobusu, ktorý nás čakal v cieli, a my sme sa opäť vydali na rieku. Druhý úsek bol o niečo náročnejší, ale zároveň ešte krajší. Čakalo nás viac perejí, viac manévrovania aj viac smiechu.

Jedným z vrcholov dňa bol pohľad na Oravský hrad. Väčšina návštevníkov ho pozná z nádvoria alebo spod hradu. My sme mali možnosť vidieť ho z úplne inej perspektívy – priamo z rieky, tesne pod mohutnou skalou, na ktorej stojí. Na chvíľu sme prestali pádlovať a len obdivovali toto jedinečné miesto.

Pred zastavením na brehu pri Oravskom Podzámku sa syn Janko vyšmykol z raftu a skončil vo vode. Kamaráti okamžite zareagovali, pomohli mu a požičali mu suché oblečenie. Do cieľa tak dopádloval v ružovej mikine, ktorú mu požičala kamarátka Boba. V tej chvíli vôbec nezáležalo na farbe mikiny. Dôležité bolo, že okolo seba mal ľudí, ktorí neváhali pomôcť. Aj takéto drobnosti vytvárajú veľké spomienky.

Večer sme zakončili spoločnou opekačkou. Nikto neriešil, kto čo presne priniesol. Keď niekomu niečo chýbalo, ostatní sa prirodzene podelili. Do obchodu nechodili všetci – vždy niekto nakúpil aj pre ostatných. Presne tak fungovala celá naša partia.

A potom prišla príhoda s pivom. Povedal som, že idem po pivo, postupne sa ku mne pridávali ďalší chlapi: „Aj mne zober jedno… Tu máš dvadsať eur.“ Nakoniec som pri bufete stál s peniazmi od viacerých a s úplnou samozrejmosťou objednal: „Prosím si šestnásť pív.“ Slečna za pultom sa na mňa neveriacky pozrela a so smiechom sa spýtala, či to myslím vážne. Myslel som.

Pri ohni sa potom spievalo. Zaznela gitara, husle, spoločné piesne, smiech aj rozhovory dlho do večera. Deti pobehovali okolo ohňa, opekali si špekáčiky a vytvárali si vlastné dobrodružstvá.

Popri spoločnom programe mali deti aj svoj vlastný svet. Veľkým hitom sa stala obyčajná odpadová rúra v kempe. Z pohľadu dospelých to bola len rúra, z pohľadu detí hrad, tunel, skrýša aj preliezačka v jednom. Hodiny sa na nej hrali, schovávali sa v nej, preliezali ju, točili sa a vymýšľali stále nové hry. Opäť sa ukázalo, že deti nepotrebujú drahé atrakcie. Stačí im priestor, kamaráti a fantázia.

Keď sa dnes obzriem späť, uvedomujem si, že splav bol vlastne len prostriedkom. Skutočným cieľom boli spoločné chvíle. Čas, ktorý sme venovali svojim deťom bez mobilov, pracovných povinností a každodenného zhonu. Čas, keď sme si navzájom pomáhali, smiali sa, rozprávali a učili sa byť lepšími otcami. Popritom vznikli aj nové priateľstvá medzi nami otcami. Spoznal som množstvo skvelých chlapov, z ktorých každý mal svoj príbeh, svoje skúsenosti a svoju cestu. Bolo povzbudzujúce zistiť, že všetci riešime podobné radosti aj starosti a že si vieme byť navzájom oporou.

Po návrate domov som sa spýtal detí, čo sa im páčilo najviac. Ich odpovede boli jednoduché, ale povedali všetko.

Janko bez váhania spomenul splav, spoločné stanovanie a čas strávený s ockom. Najviac ma potešilo, keď povedal, že sme sa počas týchto dní zblížili a dohodli sa, že si budeme aj doma častejšie vyhrádzať čas len jeden pre druhého.

Paťka si zasa najviac užila kamarátky, spoločné hry a všetko, čo si deti dokázali sami vymyslieť. So smiechom spomínala aj na Jankov nedobrovoľný kúpeľ v Orave. Rozprávala o veľkej rúre v kempe, ktorá sa pre deti stala tým najlepším ihriskom.

Práve v týchto detských odpovediach sa skrýva zmysel celej akcie Otec a dobrodruh. Nebol to len splav rieky Orava ani víkend pod stanmi. Bol to čas, počas ktorého vznikali nové priateľstvá medzi otcami aj detmi, upevňovali sa rodinné vzťahy a deti získavali spomienky, ku ktorým sa budú ešte dlho vracať.

Domov sme sa nevracali len s unavenými rukami od pádlovania a mokrými topánkami. Vracali sme sa bohatší o spoločné zážitky, silnejšie vzťahy a vedomie, že najväčším dobrodružstvom nie je splaviť rieku, ale nájsť si čas jeden na druhého. A presne o tom je Otec a dobrodruh.

S vďakou a pozdravom

Ján Špaček

Pozrite si aj udalosť v kalendári k tomuto článku.