Sedemnásty november sme oslávili výletom na Lopeník. Nebol len takou klasickou turistikou. Chcete vedieť, prečo by ste nabudúci rok mali ísť s nami?
Naše putovanie sme začali spomienkou na Janka Vojteka na miestnom cintoríne v Novej Bošáci. Krátku modlitbu sme venovali nielen jemu, ale aj jeho zomrelej manželáckej kamarátke Veronike Plevovej, s ktorou sa krátko pred naším výletom zišli v nebi.
Vďaka nášmu južanskému kaplánovi Jankovi Kolárikovi sme mohli pokračovať exkluzívnou svätou omšou špeciálne pre nás, výletníkov, v miestnom kostole v Novej Bošáci. Niektorí z našich kamarátov boli takí zlatí, že prišli na túto omšu, hoci nemohli pokračovať ďalej na turistiku. Radi sme vás videli, priatelia a ďakujeme, že ste prišli aspoň nakrátko. Aj vďaka vám sa nás na tejto akcii zišlo približne štyridsať.
A tí z nás, ktorí si mohli dopriať aj luxus turistiky, sme naskákali pri kostole do áut a odviezli sa na Grúň - špecifickú, osobitú osadu a kopec zároveň. Grúň by si zasluhoval špeciálny výlet spojený so spoznávaním miestnych zvláštností, no nedá sa všetko stihnúť a navyše v tomto prípade ide skôr o zážitkovú turistiku pre silnejšie povahy.
Preto sme zamierili priamo na parkovisko hore na Grúni, ktoré sme do posledného centimetra trávy obsadili autami a povyskakovali s batohmi, pripravení zdolať Lopeník s jeho 911,3 metrami nad morom. Všetko, čo malo nohy, kráčalo smerom k rozhľadni, ktorá bola symbolickým cieľom nášho výletu. Dve osoby sa pre nízky vek, vzrast a vysoký osobnostný potenciál niesli v nosičoch na chrbtoch svojich otcov.
Ako však vieme, aj cesta je cieľom. Keďže samotný výstup bol nenáročný a netrval dlho, mali sme lepšiu možnosť spoznať sa navzájom. Na Lopeníku nás riadne ofúkol svieži vietor, ale inak počasie naši dvaja orodovníci - Janko Vojtek aj Veronika Plevová - vybavili u nášho Pána veľmi spoľahlivo. Mali sme možnosť cítiť sa ako Izraeliti pri prechode cez Červené more. Nám sa mračná roztrhli práve v deň nášho výletu, hoci deň predtým aj potom pršalo.
Našou zasľúbenou zemou sa po zostupe z Lopeníka stal rodný dom mojej mamy Aničky Vojtkovej, ľudovo naša chalupa. Vďaka Aničkinej obetavosti nás privítala vôňa šíriaca sa z dvadsaťlitrového hrnca vynikajúcej kapustnice. Tá sa miešala s vábením originálnych moravských buchiet, ktoré napriek úctyhodnému počtu zmizli ako šibnutím čarovného prútika.
No nikto nezostal hladný ani smädný. Dokonca aj nejaké tekuté slivky sa našli od mojej svokry, dvojnásobnej víťazky Slivkového festivalu (a to už je čo povedať, priatelia). Takže ako by to zhrnul aj môj otec Janko Vojtek: malo to úroveň.
A čo z toho vyplýva? Že vám všetkým ďakujeme za príjemné chvíle. Vážime si, že s nami spomínate aj na nášho tata Janka Vojteka, ktorý sa na nás celý čas s úsmevom díval. A to hlavné: radi sa s Vami stretneme aj o rok. Mama Anička prisľúbila kapustnicu a buchty upečieme tiež. A poznáte to: všetci ste pozvaní.
Katarína Kosová s rodinou
Pozrite si aj udalosť v kalendári k tomuto článku.
V týchto dňoch si pripomíname Medzinárodný deň rodiny. Centrum pre rodinu Trenčín sa pri tejto príležitosti prihlásilo k výzve Fóra kresťanských inštitúcii a obrátili sme sa spoločne 50 organizácii na najvyšších štátnych predstaviteľov aby, sa rešpektovala nedeľa ako deň patriaci rodine. Naša spoločná žiadosť smeruje k presadeniu voľnej nedele pre čo najviac rodín, aby ľudia, ktorých práca počas nedele nie je nevyhnutná, nemuseli pracovať.
Dom, v ktorom sídli Centrum pre rodinu Trenčín si už niečo pamätá. Prinášame vám zaujímavý pohľad do jeho histórie.
Prežívame zvláštne obdobie, ktoré každého z nás chtiac, nechtiac nejakým spôsobom ovplyvňuje.
Zaznamenali ste v týchto týždňoch, ako hlasno žuje váš manžel? Alebo že manželkine ukladanie potravín do chladničky je úplne nelogické? Alebo že jeho či jej spotreba toaletného papiera alebo sladkostí je pozoruhodne vysoká? Alebo že varenie či celodenná starostlivosť o deti nie je jeho či jej silnou stránkou?
V Centre pre rodinu sme mali na tohtoročnú jarnú a letnú sezónu veľké plány. Epidémia koronavírusu nám ich však riadne zoškrtala.
