Otec & syn 2025: Ako to možno bolo...

Byť otcom nie je len o dávaní rád, ale aj o tom, že sa človek nechá viesť – často práve vlastným synom.

Na Skalke pri Trenčíne sa opäť stretli desiatky dvojíc otcov a synov, aby spolu prežili niekoľko dní mimo signálu, pohodlia a zhonu. Vymenili si nielen skúsenosti, ale aj ticho, pot, smiech a pár otlakov zo stanov či výstupov.

Niektoré chvíle ostanú len medzi nimi – iné sa dajú zachytiť aj slovami.
Tu je jeden z príbehov – ako to možno bolo...

Deň 1
Otec: Takýto stan som ešte nestaval. Dúfam, že ma to udrží. A ževraj nebudem spať so synom. No pekne to začína.
Syn: "Ty brďo, tatko nehovoril, že budem spať v stane. Kde si nabijem mobil? Ani wifina tu neni. Nikoho tu nepoznám. Dúfam, že to tu nejako prežijem.

Deň 2, ráno
Otec Taký som otlačený od tých dosiek. A ten môj sused chrápal celú noc. Vôbec som sa nevyspal. Zajtra musím zaspať prvý. Utekám na vecko. Hore tým kopcom je to celkom zaberák.

Syn: Čo ten Samo tak skoro budí! Zbláznil sa? Doma by som spal aspoň do desiatej. Veď mám prázdniny! Je to nehumánne. No dobre, hádam to nejako dám. Asi sme nemali kecať do jednej v noci.

Deň 2, cez deň

Otec: Ten môj Filip sa pekne snaží. S tým veľkým kladivom mu to celkom ide. Vyzerá, že ho to baví. Len nech sa mu nič nestane.

Syn: Otec ma nechal, aby som to urobil úplne sám. Díky tato!

Deň 3, dopoludnia

Otec: Je to úžasné, čo si ten Filip uvedomil. Ani som netušil, že by to mohol vo svojom veku takto vnímať.

Syn: To som nevedel, že to mal otec v živote také ťažké. Som rád, že mi o tom povedal.

Deň 3, popoludní

Otec: To sa mu lezie, keď nemá ani 50 kíl. Skúsim to aj ja? No dobre, aj Fero išiel, skúsim.

Syn: Som si myslel, že sa neodváži. Je to pašák. Je to skrátka môj otec.

Deň 4, dopoludnia

Otec: Filip skutočne rýchlo dospieva. Pamätám si, ako išiel prvýkrát do školy a zrazu je tu takýto chlap.

Syn: Otec mi naozaj dôveruje. Som mu za to vďačný.

Deň 4, popoludní

Syn: Kam ma to vedie ten Juraj? Prečo nič nepovie? Len: "Filip, syn Petra, nasleduj ma!" Akoby som išiel na popravu. Husté!

Otec: Mám mu dať facku, alebo nie? Nikdy som ho predsa nebil. Mám ho rád, aj keď mi niekedy lezie na nervy.

Deň 5
Otec: Fíha, aj toto si všimol? Je to od neho milé, že si na to spomenul. Netušil som, že to bolo preňho také dôležité. Je veľmi citlivý. Musím sa s ním o tom častejšie rozprávať.

Syn: Super, že ma sem zobral. Je predsa len celkom fajn. Určite mu to musím povedať.

Niektoré veci sa na Skalke nedejú nahlas. Syn zrazu poďakuje, otec zmäkne, obaja sa smejú bez dôvodu. V tých pár dňoch medzi lesom, stanmi a ohňom sa dejú malé zázraky – z chlapcov sa stávajú muži a z otcov zasa synovia.

A tak, keď sa po akcii pýtame, čo bolo najdôležitejšie, väčšina odpovie rovnako: „Že sme tam boli spolu.“

Toto podujatie podporila spoločnosť KONŠTRUKTA - Industry, a. s. Ďakujeme za ich finančnú pomoc. 

Pozrite si aj udalosť v kalendári a fotky k tomuto článku.