Snažíme sa vytvoriť atmosféru prijatia

Zaujíma Vás, čo je svojpomocná skupina rozvedených a komu slúži? Prinášame Vám rozhovor so Silviou Glozíkovou.

Ing. Silvia Gloziková

Matka 2 detí, od 2012 rozvedená, žije v Bánovciach nad Bebravou, je spoluorganizátorkou a viacnásobnou účastníčkou duchovných obnov RozVedení k Bohu. Vedie svojpomocnú skupinu ľudí, ktorí prešli traumou rozvodu. Od júna 2016 sa pravidelne stretávajú v Centre pre rodinu Trenčín, obvykle druhú nedeľu v mesiaci.

Aké boli tvoje dôvody, resp. prečo si rozhodla angažovať v tejto tak dosť citlivej oblasti so skupinou, akou sú rozvedení?

Počas problémov v manželstve som cítila, že toto predsa nemôže byť to, kvôli čomu som na svete. Že určite nie je cieľom, aby sme si navzájom spôsobovali zranenia a žili vedľa seba ako cudzí ľudia. V tej dobe som naozaj úprimne hľadala zmysel žitia a zmysel ľudskej podstaty a prišla som až ku Bohu. Viedol ma počas mnohých ťažkých situácií úplne bezpečne k riešeniam, ktoré by som sama nikdy nenašla. Posielal mi ľudí, ktorí mi veľmi pomohli. Moja skúsenosť bola natoľko silná a okolo mňa toľko rozvedených alebo nešťastných ľudí, že som sa chcela o to moje poznanie podeliť. Je naozaj jedno, v akej situácii sa práve nachádzame. Nikdy nie je neskoro začať úprimne hľadať predovšetkým pravdu o sebe, a potom má všetko okolo zmysel. Spolužitie dvoch a neskôr aj viacerých ľudí (detí) môže byť krásnou, no aj veľmi bolestnou skúsenosťou, ak na takýto záväzok nie sme dobre pripravení. Možno to bude znieť ako klišé, no čiastočne za mnohé rozpady manželstiev môže zanedbaná morálka v spoločnosti, ako dedičstvo po režime nedávno minulom a pri mladých vzťahoch aj materializmus, ktorý nás núti vážiť si veci, a nie ľudí. Je veľkou výzvou pre tých, ktorí spoznali, ako v skutočnosti vyzerá hodnotový rebríček, a dokázali rozpoznať pravé hodnoty, aby túto svoju skúsenosť ponúkli aj iným. Skúšam túto hodenú rukavicu zodvihnúť na každom stretnutí.

Ako prebiehajú vaše spoločné stretká a odkiaľ čerpáte nápady alebo kde sa inšpiruješ?

Naše stretká sú otvorené prijatiu pre každého, kto ku nám príde. Stále sa formujeme a snažím sa priviesť každé takto zranené srdce k láske, ktorá je verná a skrz Ježiša Krista ponúka uzdravenie aj takých rán, ktoré nechceme ukázať a nechceme, aby sa ich človek dotýkal. Je to strach z bolesti, ktorú sme prežili, trauma z nedôvery, ublíženia na tele a duši, ťarcha povinností, ktoré po rozvode musíme zvládať – najmä ženy, samota a prázdno, ktoré zažívajú po rozvode otcovia, finančný dopad rozdelenia domácností. Na stretnutí sa v spoločnej modlitbe spájame s celou Cirkvou a v pozornom vnímaní radostnej zvesti – evanjelia hľadáme odpovede, nechávame toto živé Slovo na nás pôsobiť. Inšpirácia je zo skupiniek, kde sa aj ja sama zúčastňujem, aby som načerpala silu a tiež zo spoločenstva z Kanady, kde myšlienka priviesť zranené srdcia po rozvode k Ježišovi vznikla a žije v spoločenstve Familie Solitude Myriam. Viac info na www.rozvedenikatolici.sk. Tiež ako v každom spoločenstve je príjemné sa pozdieľať, čo máme od posledného stretka nové a ako tak obyčajne ľudsky žijeme.

Kto všetko sa ho môže zúčastniť? Aké sú podmienky účasti alebo ako byť členom?

Snažíme sa vytvoriť atmosféru prijatia pre každého, kto príde. Podmienky sú stanovené na tolerancii voči ostatným, na pozitívnom pohľade na svojho manžela, manželku – veď sme kresťania a učíme sa odpúšťať, a na rešpektovanie učenia Katolíckej cirkvi. Stretnutia sú úplne dobrovoľné. Bezplatné. Občas je milé priniesť zopár koláčikov, alebo drobné občerstvenie – no nie je to podmienka.

Koľkí sa stretávate? Je zachovaná anonymita týchto stretnutí?

Stretáva sa malá skupinka – do 10 ľudí (zatiaľ) raz do mesiaca, vždy druhú nedeľu v mesiaci. Anonymita – áno, jedným z pravidiel je, že zo skupinky sa nevynášajú informácie a čo sa tam povie, by tam malo aj ostať. Ak to niekto časom bude tak cítiť, je možnosť vydať svedectvo na povzbudenie ostatným.

Čo by si chcela odkázať ľudom, ktorí si prežili alebo ešte len prežívajú traumu rozpadu manželstva a ktorí si tento kríž nesú stále v bolesti?

Pochopila som mnoho vecí. Niektoré z nich tu uvediem. Ako dospelí sme zodpovední výhradne za svoje vlastné skutky, nie za iných. A za svoje rozhodnutia i s tým, ako sa k nám správajú ostatní, máme možnosť nakladať podľa svojho svedomia. Sme jedineční – keby nás Boh chcel rovnakých, nestvoril by nás tak krásne rozdielnych – a z toho vyplýva aj potreba tolerancie ku tejto inakosti – každému z nás je určená iná životná cesta v plnení Božieho plánu. Môžeme si na tejto ceste pomáhať. Je jedno, v akej situácii práve žijeme. Či sme slobodní, vydatí, rozvedení, ovdovení, zasvätení. Boh nás povoláva k svätosti na tom mieste, kde práve sme. Aj z tej najbeznádejnejšej situácie existuje vždy východisko, ak úprimne začneme hľadať, kto sme, odkiaľ prichádzame a kam ideme. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik kto v neho uverí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“ (Jn 3, 16-17)

Ďakujeme za rozhovor.